Slovensko zaviedlo povinné zverejňovanie podielu predaja národných potravín v reťazcoch. Lenže obišlo Brusel a EÚ toto opatrenie pravdepodobne neschváli. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o technický predpis, musí byť podľa európskej legislatívy slovenská vyhláška predmetom schválenia v Bruseli. A podľa znalcov bruselskej legislatívy možno predpokladať, že z opatrení smerovaných na veľké maloobchodné spoločnosti bude musieť Slovensko ustúpiť. Tie pritom stanovujú povinnosť pre predajcu oznamovať ministerstvu poľnohospodárstva a pri vstupe do predajne zverejniť podiel potravín vyrobených na Slovensku na celkovom obrate predaja potravín. Oznamovacia povinnosť je 2 × ročne a je stanovená pre podniky s obratom viac ako 10 miliónov eur ročne.
Slovenskou poľnohospodárskou surovinou sa pritom v slovenskej legislatíve rozumie „produkt, ktorý bol vypestovaný alebo zberaný na Slovensku alebo cielene získaný, získaný znáškou alebo získaný lovom od zvierat alebo zo zvierat chovaných alebo voľne žijúcich a zabitých na Slovensku. Slovenskou potravinou je potravina, na výrobu ktorej musí byť použitých najmenej 75 % domácich surovín a prísad z ich celkovej spotreby; pridaná voda sa do tohto množstva nezapočítava. Všetky fázy výrobného procesu potraviny označenej ako slovenská potravina sa musia uskutočňovať na území Slovenskej republiky, okrem získavania surovín a prísad z dovozu“.
Legislatíva:
- SR: Zákon č 42/2013 Zb., Ktorým sa mení „zákon Národnej rady Slovenskej republiky č 152/1995 Zb., O potravinách“
- EÚ: Nariadenie (EÚ) č 1169/2011, o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom
Slovenská potravina nie je „Potravina vyrobená na Slovensku“
Slovenský zákon sa tiež zaoberá pojmom „Potravina vyrobená na Slovensku“, pričom takto možno označovať potravinu, u ktorej sa opäť všetky fázy výrobného procesu musia uskutočniť na území Slovenskej republiky, ale potravina nemusí spĺňať požiadavky na množstvo surovín a prísad, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku. Takéto výrobky je potom možné označovať slovami „Potravina vyrobená na Slovensku“ a vyobrazením štátnej vlajky Slovenska.
O tom, že uvedený zákon neprešiel schvaľovacím procesom v Bruseli, pritom u nás málokto vie. A nie každý si uvedomuje, že minimálne definícia pojmu „Potravina vyrobená na Slovensku“ je odlišná od platnej a zatiaľ pre všetky krajiny spoločnej legislatívy EÚ. Tá totiž umožňuje, aby bola potravina identifikovaná ako potravina vyrobená v tom ktorom štáte aj v prípade, že bola na území daného štátu len zabalená, pretože pojem „balenie“ spadá do pojmu „spracovanie“. Veľa logiky na prvý pohľad také európske ustanovenie nemá, ale je platné. A Slovensko sa od nej líši, a to v oblasti, ktorá má byť spoločná všetkým krajinám EÚ (existujú totiž aj oblasti, v ktorých sa členským krajinám poskytuje voľnejší priestor pre národnú legislatívu, to ale nie je tento prípad).
Treba pritom konštatovať, že slovenská definícia národných potravín vymedzuje také potraviny presnejšie, než ako sú legislatívne také potraviny vnímané. Napriek tomu aj slovenský výklad pripúšťa „iba“ 75 percentuálny podiel domácich surovín v prípade, že potrebné suroviny nemožno vyprodukovať na Slovensku. To zároveň otvára otázku, nielen pre Slovensko, ktoré potraviny sú skutočne slovenské. Ak pripočítame k tomu pomerne časté a platné označenie pôvodu potravín sloganom „Vyrobené v EÚ“, je celkom zrejmé, že za súčasného legislatívneho stavu nemožno v praxi povinnosť maloobchodu informovať o podiele národných potravín reálne splniť.
Nechať odpoveď