Zdedila som – po jednej zo svojich babičiek – útlu kuchársku knižku, poskladanú z príloh dávno zabudnutého časopisu s názvom (pre mňa absolútne fascinujúcim!) „List žien a dievčat“… Od detstva pre mňa mala vôňu zašlých časov, kedy sa bežne obliekali biele zásterky a „pani domu“ (alebo ich „gazdiná“) hrdo prinášala na stôl plody svojej niekoľkohodinovej práca v kuchyni…

Druhá z mojich babičiek už dávno žiadnu „kuchárku“ nepotrebovala. Varila s citom – a láskou… Nikdy som od nej nedostala presný recept na to, čo práve uvarila. Jeden a ten istý pokrm v jej „podaní“ mal mnoho možných variantov a všetky výborné… Veľmi som si vtedy priala zdediť po nej jej nevšedný „talent“ pre chute a vône všetkého druhu a súčasne aj schopnosť z varenia samotného „nerobiť zbytočnú vedu“… Snáď to nevyznie príliš neskromne, ale myslím si, že sa mi toto moje želanie – aspoň čiastočne – splnilo…

Aj keď sa rozhodne nepovažujem za výnimočnú „gazdinku“ a tráviť nadmieru času v kuchyni ma nebaví, existuje činnosť (s gastronómiou súvisiaca), ktorú môžem smelo označiť za svojho „koníčka“. Teší ma vymýšľať „bleskovo uskutočniteľné“ kulinárske recepty… Bolo totiž nevyhnutné (v čase „hlavy v oblakoch“ a veľkých plánov do budúcnosti) súčasne aj so cťou obstáť na „bojovom poli“ každodenného varenia ako žena a matka … (Poznáte to – „núdza naučila Dalibora húsť „!)

Začala som preto hľadať a nachádzať spôsob (a priebežne ho preverovať praxou), ako sa svojej „úlohy“ zhostiť k spokojnosti svojej aj mojich „stravníkov“… Nezastieram (s vedomím toho, že nie som v tomto „smere“ nijako osamotená!), Že sa pre mňa (v období pred tým) stal „proces“ varenia postupne veľmi neobľúbenou „povinnosťou“. Zatúžila som preto „pokoriť ju“ a „splniť ju“ s ľahkosťou a hravo kedykoľvek, kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok… A práve to ma priviedlo k vymýšľaniu takýchto „kulinárskych“ postupov a úprav, ktoré by prinášali výsledok porovnateľný s výsledkami postupov a úprav tzv . štandardných, ale vyžadovali iba minimum času, a tým ušetrili „životnú energiu“ pre jej následné využitie iné – a lepšie…!

A tak, priamo pri sporáku, po vzore babičky už bez skoršieho nahliadnutia do osvedčených kuchárskych kníh, návodov a rád, začali vznikať pokrmy, ktoré mnohokrát vôbec „neboli v pláne“… Až na výnimky sa – k mojej radosti (a hrdosti!) Osvedčili („moji stravníci mi rozumeli“), a preto – aby som na niektoré zo svojich neplánovaných „výtvorov“ nezabudla – som začala všetko následne (a dôsledne) zapisovať a triediť…

Z pôvodne prozaickej nutnosti (uvariť) sa postupom času zrodil, domnievam sa, univerzálne dobre použiteľný súbor „návodov“ na kulinárske postupy pre všetkých (muža nevynímajúc!), ktorí nechcú márnotratne obetovať svoj drahocenný čas bublajúcim hrncom a kastrolom, syčíacím panviciam ani nakysnutým pekáčom, a napriek tomu cítia potrebu priebežne ovládať kuchynský „bojový priestor“ s prehľadom, gráciou, kulinárskou fantáziou, gurmánskym zmyslom pre chuť a vôňu aj s estetickým prístupom na servírovanie nimi vytvorených pokrmov… To všetko pritom rýchlo, so samozrejmým použitím chutných, zdravých, výživných, kaloricky prijateľných aj cenovo priaznivých – kdekoľvek aj kedykoľvek dostupných – surovín…

Jednoduché a rýchle postupy tak v mojom „podaní“ vedú k tepelným úpravám potravín cestou „schodnou“ pre všetkých, ktorí sa snažia k vareniu pristupovať v duchu známej (šalamúnsky položenej) otázky „Jeme preto, aby sme žili – alebo žijeme preto, aby sme jedli? !“ – to znamená kompromisom medzi varením“ z vášne „a naplňovaním každodennej nevyhnutnosti. Babičky aj pani Magdalena Dobromila (Rettigová) by sa iste – k mojej veľkej radosti – nestačili diviť…